2. časť - o tom, ako sme docestovali
20.10.2010 11:04
Prejazd Bonnom sa nám podarilo zvládnuť pomerne rýchlo. Okolo 16-tej hodiny sme spomalili rýchlosť na nejakých 80 km/h, pretože sme prechádzali okolo tabúľ oznamujúcich začiatok Belgického kráľovstva. V Belgicku je však neuveriteľne zlé dopravné značenie. Pri vjazde do krajiny sme sa mali držať stále smeru na Paríž. Nie na Luxemburg.
administratívne centrum
administratívne centrum
Prejazd Bonnom sa nám podarilo zvládnuť pomerne rýchlo. Okolo 16-tej hodiny sme spomalili rýchlosť na nejakých 80 km/h, pretože sme prechádzali okolo tabúľ oznamujúcich začiatok Belgického kráľovstva. V Belgicku je však neuveriteľne zlé dopravné značenie. Pri vjazde do krajiny sme sa mali držať stále smeru na Paríž. Nie na Luxemburg.
Nechápal som prečo žiadna tabuľka neurčuje smer do ich hlavného mesta?
Na rázcestí diaľnic sa nachádzali len dve smerové tabule – Paris a Luxembourg. Stále mi to nejako vŕtalo v hlave a ani neviem prečo – odbočil som na Luxembourg. Zdalo sa mi to logickejšie. Je bližšie od Aachenu (mesto na hraniciach Nemecka a Belgicka) a predsa – Paríž je trošku od ruky.
Ale to bola chyba. Chcel som sa aj vrátiť, ale už sa nedalo. Diaľnice sú samozrejme stredom oddelené zvodidlami, žiadne mosty ponad, ktorými by sa dalo presť na druhú stranu a ísť opačným smerom. Až po 40 kilometroch, pred kúpeľným mestom Spa (ktoré je známe najmä fanúšikom Formuly 1) bol prvý most. Takže ďalších 40 kilometrov sme sa vracali na rázcestie a vydali sa teda smerom na Paríž. Hm, snáď ideme správne....
Až po niekoľkých desiatkach kilometroch som zazrel smerovú tabuľu s nápisom Bruxelless – 160 km. Tak konečne!
Po pár kilometroch manželka zavolala Pavlovi, že sa blížime a aby nás prišiel počkať na začiatok mesta, nakoľko by sme s orientáciou v takomto kolose mali určite problém. Niekoľko kilometrov pred Bruselom som na odstavnom pruhu uvidel strieborné BMW, čo bolo signálom – že máme pri sebe záchranu v podobe môjho priateľa a sme teda v cieli cesty. Zvítali sme sa hneď na dialnici, Palo nám oznámil, že nám to trvalo nejako dlho, avšak po stručnom popísaní problémov s autom hneď pochopil.
Pred domom v diplomatickej štvrti v ktorom býva, sme zastali okolo ôsmej večer. S manželkou sme si z hlboka vydýchli, pozreli na seba a obaja skonštatovali – konečne sme tu. Po 17-tich hodinách jazdy.
Auto sme zaparkovali v podzemnej garáží a povynášali veci do bytu. Po chvíľke občerstvenia sme išli spolu k neďalekej stanici metra. Ukázal nám ktorým smerom čo je, ako sa dostaneme do centra, na ktorej stanic vystúpiť. On s nami na druhý deň nemohol chodiť a nemohol nám robiť sprievodcu, pretože bol pracovný deň a musel do zamestnania.
Kúpili sme si 5-dňový cestovný lístok. Potom nám Pavel oznámil, že on ide ešte do mesta (za troškou zábavi) a my sa - buď môžeme vrátiť do bytu a ľahnúť si spať po dlhej ceste, alebo ísť s ním do nočného veľkomesta. Zvolili sme si prvú variantu. Takže sme sa rozdeli. On do večerného mesta a my "domov" k nemu.
Keď sme blížili k domu, zrazu sme zistili, že tie domy sú akosi veľmi podobné - presnejšie - takmer identické a my vlastne ani nevieme v ktorom je Pavlov byt. Uf, ďalší problém. Zastali sme pred tým, o ktorom sme si mysleli, že je ten správny.
Keď sme totiž prišli, vôbec som si nevšímal okolie a tobôž už nie domy a číslovanie. Boli sme proste unavení.
Hm, lenže ako dnu? Kľúč nepasoval do vchodových dverí, pričom nás Pavel uistil, že je správny. Tak sme sa rozhodli skúsiť to cez podzemné garáže. Pri vjazde boli zvončeky s menovkami. Pokusne sme zazvonili na niekoľko z nich. Lenže – tu nie sú ľudia ako u nás. U nás keď zazvoníte na akýkoľvek zvonček, hneď vám otvoria a ani sa nepýtajú ku komu idete. Ale tu? Neozval sa nikto. Buď to nepoužívajú alebo to nefunguje. Lenže potom by nastal problém – keby sa niekto ozval – čo povieme? A hlavne – ako to povieme? Ešte na nás zavolajú políciu.
Vtom sa však dvere podzemného vjazdu do garáží otvorili a z nich vychádzalo auto. Prešlo okolo nás a my sme sa prešmykli dnu. Našli sme schodište a vyšli na druhé poschodie. Lenže niečo nám tu nesedelo. Pavel mal predsa pred bytom inú rohožku ako sme videli tu. Skúsil som kľúč. Nepasoval. Tak – a máme fakt problém! Čo teraz? Veď my sme v inom dome! Pred iným bytom! To už skutočne zaváňalo problémom s miestnou políciou – že kto sme, čo tu robíme a ako sme sa sem dostali! Čo teraz? Rýchle sme zbehli ku schránkam na prízemie.
Našťastie – vchodové dvere neboli zamknuté. Neviete si predstaviť tú úľavu keď sme boli vonku. Naše kroky zamierili teda k vedľajšiemu domu. Druhý pokus.
Tu už kľúč pasoval. Ovládol nás pocit šťastia. Nevedel som si predstaviť, čo by sme robili keby sme ten správny dom a byt nenašli. Pavel bol v meste, ktovie kedy by sa vrátil.... Asi by sme ho museli čakať len na chodníku pred domom. Čo by však na druhej strane určite vzbudilo pozornosť miestnych obyvateľov – že čo tu v noci porábame.
Len doplním, že sa jednalo o kľudnú a tichú štvrť, v ktorej bývali prevažne pracovníci rôznych cudzích konzulátov a zastupiteľských úradov v Bruseli (pozn.: v dome kde býval Pavel, bývali okrem iných najmä španieli a japonci).
Takže napokon aspoň takto šťastne sa skončila naša celodenná púť..... Na druhý deň nás čakali ďalšie zážitky v meste....

